Rožňavské divadlo Actores patrí k výrazným kultúrnym inštitúciám regiónu Gemer. Napriek dlhoročnej práci, spoluprácam doma aj v zahraničí a vernej komunite divákov, ostalo už druhý rok po sebe bez podpory z Fondu na podporu umenia. O tom, ako situáciu vnímajú, čo plánujú a prečo veria v silu regionálnej kultúry, sme sa rozprávali s Róbertom Kobezdom, hercom, manažérom, umeleckým šéfom a jedného zo zakladateľov divadla.
Úvod
Divadlo Actores má v Rožňave dlhú históriu (1994). Vzniklo z nadšenia a presvedčenia, že kvalitné divadelné umenie nemusí mať trvalú adresu len v Bratislave. Počas svojho pôsobenia odohralo desiatky premiér, zúčastnilo sa na festivaloch doma i v zahraničí a stalo sa stálicou regionálneho kultúrneho života.
Tento rok však na sociálnych sieťach zverejnili správu, ktorá medzi fanúšikmi aj kultúrnou obcou vyvolala smútok a otázky – druhý rok po sebe nedostali podporu z Fondu na podporu umenia. Ako to ovplyvní ich fungovanie? A čo to hovorí o súčasnom stave nezávislej kultúry na Slovensku?
Tento rok ste už druhýkrát nezískali podporu z Fondu na podporu umenia. Aké projekty ste predkladali a čo pre vás ich nerealizovanie znamená?
Doba sa výrazne zmenila. Kým v minulosti bolo možné získať podporu pre viacero projektov v rámci jedného podprogramu, dnes je už úspechom, ak Fond podporí aspoň jeden. Aj preto sme sa rozhodli sústrediť a predkladať už len jeden projekt ročne – tohto roku sme vsadili na detského diváka. Stále veríme, že deti sú našou budúcnosťou a kvalitná kultúrna výchova od útleho veku je kľúčová pre ich hodnotový vývoj.
Snažíme sa prinášať výpravné inscenácie s plnohodnotným výtvarným a scénickým riešením, nie len minimalistické formy s jednou plachtou a dvoma hercami. Vytvoriť takýto typ produkcie je však bez externej finančnej podpory prakticky nemožné.
To, že sme už druhý rok po sebe nezískali podporu z Fondu na podporu umenia, je pre nás, samozrejme, sklamaním. Môže to byť dôsledok zmeny v odborných komisiách, možno naše projekty nezarezonovali. Je paradoxné, že niektorí členovia nás verejne oceňujú, no v rozhodovacom procese podporu nevyjadria. Iní nás, žiaľ, zjavne ani nepoznajú, a teda nemajú osobný záujem našu tvorbu spoznať. Napriek tomu sa nevzdávame. Za tridsať rokov našej práce sme „prežili“ rôzne spoločenské zmeny, výzvy aj nespravodlivosti. Vždy sme museli dokazovať, že na to máme – a budeme v tom pokračovať. Možno sa podmienky menia, ale naša motivácia a presvedčenie o zmysle našej práce zostáva rovnaké.
Vo vašom statuse zaznelo, že vaša tvorba možno nie je dostatočne známa tým, ktorí rozhodujú. Máte pocit, že divadlá z regiónov majú v porovnaní s väčšími scénami horšie podmienky?
Áno, vnímame to tak. Mnohé veci u nás stále fungujú na princípe známostí – kto s kým študoval, kde sa stretol, kto koho pozná. To, čo by malo byť založené na kvalite a profesionálnom prístupe, sa často zatieňuje osobnými väzbami. A nevyhýbajú sa tomu ani oblasti, ktoré by mali byť nestranné a objektívne, ako je napríklad kultúrna grantová podpora. Zároveň treba priznať, že v slovenskej spoločnosti stále pretrvávajú určité predsudky – najmä voči regionálnej kultúre. Divadlá z väčších miest alebo so silnejšou mediálnou viditeľnosťou majú jednoducho väčšiu šancu získať pozornosť a uznanie. Pritom regionálne scény robia obrovské množstvo poctivej práce a majú hlboký dosah na svoje publikum. No ak rozhodujúci ľudia túto tvorbu reálne nepoznajú – lebo ju nevideli alebo ju automaticky podcenia – ťažko môžeme čakať spravodlivé porovnávanie. To však neznamená, že sa vzdávame. Veríme, že kvalitná práca a vytrvalosť majú zmysel, aj keď výsledky nie vždy prichádzajú hneď. Robíme divadlo pre ľudí, nie pre štatistiky.
Ako vnímate aktuálny systém podpory kultúry zo strany štátu? Čo by sa podľa vás dalo zlepšiť, aby bol férovejší aj k regionálnym scénam?
Systém podpory kultúry zo strany štátu vnímame ako potrebný a zásadný, no súčasná prax má stále viacero slabých miest. Najväčším problémom je, že sa často nedarí zabezpečiť objektívne, spravodlivé a vyvážené hodnotenie projektov – najmä pokiaľ ide o regionálne subjekty, ktoré nemajú „názvuk“ väčších scén alebo osobné väzby na rozhodujúcich ľudí. Zlepšiť by sa mohla predovšetkým transparentnosť a rovnosť šancí. Komisie by mali byť zložené z odborníkov, ktorí poznajú terén – teda aj regionálnu kultúru – a dokážu zohľadniť jej špecifiká, možnosti a prínos. Nestačí, aby hodnotili iba na základe formálneho popisu v projekte – dôležité je, aby poznali aj reálnu tvorbu žiadateľov a jej dosah na komunitu. Veľmi by pomohlo, keby sa do rozhodovacích procesov dostalo viac ľudí z regiónov, ktorí by vedeli byť hlasom tých, ktorí tvoria mimo hlavných kultúrnych centier. Okrem toho by bolo férovejšie, keby sa pri posudzovaní projektov viac zohľadňovali dlhodobé výsledky, kontinuita a kvalita práce – a nielen to, kto za projektom aktuálne stojí. Podpora kultúry by mala byť budovaná na dôvere, odbornej zodpovednosti a férovom prístupe ku všetkým – bez ohľadu na to, či pôsobia v Bratislave, Banskej Bystrici alebo v Smižanoch.
V čase, keď váš projekt nebol podporený, získal podporu úplne nový festival, ktorý sa prezentoval ako „významný medzinárodný 1. ročník.“ Sledujete, ako sa prerozdeľujú financie medzi etablované subjekty a nové projekty? Máte pocit, že niekedy rozhoduje viac forma než obsah?
Náš festival GEMER JAZZ FEST má za sebou šesť úspešných ročníkov. Tento rok sme sa ho rozhodli neuskutočniť – z finančných dôvodov. Je zaujímavé, že aj napriek tomu, že na našom festivale pravidelne účinkovala slovenská jazzová špička a výnimoční hudobníci z Európy či USA, nikdy predtým sme nezískali takú vysokú podporu, aká bola teraz udelená úplne novému projektu.
V prípade mediálne spomínaného „významného medzinárodného 1. ročníka“ odborná komisia projekt neodporučila podporiť, no Rada FPU ho napriek tomu podporila štedrou finančnou dotáciou. Nechcem to hodnotiť, ale je zjavné, že nie vždy rozhoduje tradícia, kvalita alebo dlhodobý dopad na publikum. Niekedy akoby viac zavážila forma, imidž, alebo to, kto za projektom stojí. A nehovoriac, že podporili vznik 1 ročníka a tým popreli, že tu niekedy niečo bolo.
Podobné situácie sme sledovali aj v minulosti, keď sme len neveriacky krútili hlavami nad tým, ako sa prostriedky rozdeľujú. A áno – tentoraz sú to práve niektorí z tých, ktorí roky dostávali štedrú podporu, čo sa dnes cítia byť ukrivdení. Tentoraz sa ocitli na opačnej strane barikády. Každý z nás si tým zrejme prejde. No cítime so svojimi kolegami a želáme im aby to zvládli.
Spomenuli ste, že podobný osud postihol viacerých vašich kolegov. V akom stave je podľa vás dnes nezávislá kultúra na Slovensku – a najmä v regiónoch ako je Gemer?
To nie je otázka pre mňa a nedovolím si na ňu odpovedať. Skôr by sme ju mali smerovať na výrazných predstaviteľov tejto kultúry.
Cítite, že sa kultúrna obec v regióne dokáže navzájom podporovať, zdieľať skúsenosti či hľadať spoločné riešenia?
V niektorých oblastiach a s niektorými aktérmi určite áno – vieme sa navzájom podporiť, vymeniť si skúsenosti alebo spojiť sily pri organizácii podujatí. Sú tu ľudia a inštitúcie, s ktorými spolupráca funguje prirodzene, otvorene a s rešpektom. No žiaľ, často to tak nie je. Vnímam, že v mnohých prípadoch akoby sme jeden druhého prestali naozaj vidieť a počúvať. Ak niekto v regióne urobí niečo dobré, miesto uznania sa objaví potreba dokázať, že „my to vieme ešte lepšie“. Namiesto úprimného rešpektu sa objavuje kritika, častokrát znevažujúca – akoby sme zľahčovali alebo ponižovali prácu toho druhého len preto, že máme pocit, že my to robíme správnejšie. To je však to najcitlivejšie – a zároveň najzraňujúcejšie. Namiesto toho, aby sme sa navzájom posilňovali, ubližujeme si. A pritom často len zakrývame vlastné neistoty alebo komplexy. Zdravé sebavedomie a kolegiálnosť sú v kultúre kľúčové – no musíme ich aktívne pestovať. Verím, že cesta von vedie cez otvorenosť, komunikáciu a ochotu prijať, že kultúra nie je súťaž, ale spoločný priestor. Ak v ňom budeme stáť proti sebe, nikto nevyhrá. Ak sa v ňom budeme dopĺňať, môže z toho profitovať celý región aj spoločnosť.
Ako vnímate postavenie divadla v každodennom živote ľudí v Rožňave a okolí? Vidíte, že mať svoje stále publikum má význam?
Postavenie divadla sa za tie roky tvrdej práce posunulo na úroveň, ktorá má v regióne svoju vážnosť a rešpekt. Ľudia nás poznajú, sledujú našu tvorbu, podporujú nás – a túto podporu cítime každý deň, nielen v hľadisku, ale aj na ulici, v rozhovoroch, v spätných väzbách. Pre nás je to dôkaz, že to má zmysel. Že mať svoje stále publikum je nielen významné, ale nevyhnutné. Zároveň si však uvedomujeme, že žijeme v dobe obrovskej konkurencie – každý deň vznikajú nové kultúrne subjekty, nové podujatia, digitálne formáty. Doba ide rýchlo dopredu a s ňou aj očakávania divákov. Musíme byť neustále v strehu, premýšľať, inovovať, hľadať nové cesty, ako zostať relevantní a inšpiratívni. To sa dá len s tímom ľudí, ktorí sú kreatívni, oddaní a ochotní ísť na doraz. Sme im nesmierne vďační, pretože bez nich by sme to nezvládli. No zároveň je namieste otázka – dá sa toto tempo udržať dlhodobo? Koľko osobného času, energie a niekedy aj zdravia musíte obetovať, aby ste udržali kultúru pri živote? Keby bola iná doba – stabilnejšia, predvídateľnejšia, viac podporujúca – možno by sme dnes len plynule tvorili, rozvíjali sa a nemuseli každú vec vybojovať. Ale taká doba nie je. O to viac si vážime každého jedného diváka, ktorý príde, každý potlesk, každé slovo uznania. A preto robíme, čo robíme – lebo vieme, že to má zmysel.
Napriek nepriaznivej situácii ste napísali, že „idete ďalej.“ Čo vás ženie vpred a aké sú vaše najbližšie plány?
Našou najväčšou motiváciou je udržať divadlo pri živote. Je to ako so značkou, ktorú roky budujete – keď vidíte, že má zmysel, že oslovuje ľudí a má odozvu, nechcete ju len tak nechať padnúť. Divadlo pre nás nikdy nebolo len prácou – je to poslanie. Tak sme ho pred 31 rokmi aj zakladali. Napriek opakovanej nepriazni – napríklad opätovnému nezískaniu podpory z FPU – ideme ďalej. Museli sme síce pozmeniť dramaturgický plán a prispôsobiť sa finančným možnostiam, ale nevzdávame sa. Realizujeme len to, čo si aktuálne môžeme dovoliť – aj vďaka podpore mesta Rožňava, ktorému patrí naše úprimné poďakovanie. Najbližšie pripravujeme novú rozprávku pre rodiny s deťmi, lebo práve deti sú našou budúcnosťou a veríme, že divadlo môže formovať ich vzťah ku kultúre od útleho veku. A na jar 2026 sa plánujeme pustiť do nového dobrodružného príbehu – momentálne finalizujeme jeho titul. Nie je to jednoduché, ale máme chuť a vôľu pokračovať. Lebo vieme, prečo to robíme.
Uvažujete o iných formách financovania – napríklad o spolupráci s partnermi, crowdfundingovej kampani alebo európskych grantových výzvach?
Áno, uvažujeme. A nie je hanbou priznať si aj slabiny – a práve oblasť alternatívneho financovania je tou našou dlhodobou. Ak by sa našiel niekto, kto by nám s týmto vedel pomôcť, budeme nesmierne vďační. Je pravda, že sa nám nedávno podarilo zrealizovať významný projekt z výzvy MIRRI, vďaka ktorému sme preinvestovali približne 200 000 eur do modernizácie techniky. Aktuálne pripravujeme ďalší projekt zameraný na zlepšenie infraštruktúry divadla. To všetko sú kroky vpred, ale pre tvorbu ako takú to, žiaľ, nestačí.Preto reálne uvažujeme aj o crowdfundingovej kampani – možno už čoskoro bude nevyhnutná. Napriek týmto výzvam nás nesmierne teší spätná väzba od kolegov a priateľov z veľkých divadiel a kultúrnych inštitúcií, ktorí hovoria, že to, čo tu máme, je dar. Považujú za zázrak, že v malom meste ako Rožňava funguje takéto divadlo – s takou atmosférou, energiou a verným publikom. A práve to nám dáva silu hľadať nové cesty a nevzdávať sa.
Plánujete v blízkej budúcnosti nejaké premiéry, hosťovania alebo nové formy prezentácie divadla, ktoré by mohli zaujať nielen miestne publikum, ale aj širšie okolie?
Áno, určite. Pripravované premiéry som už spomínal, no čakajú nás aj ďalšie zaujímavé aktivity. Na jeseň vyrážame na turné so Sherlockom Holmesom po Slovensku – konečne sa nám podarí predstaviť túto inscenáciu aj divákom v Bratislave. Okrem toho nás čaká účasť na festivale Divadelný Spiš s Muži v akcii. Pokračujeme v pravidelnom uvádzaní predstavení pre mladé publikum.
Zároveň pracujeme aj na nových formátoch mimo klasického divadelného rámca. Pôjde o projekty s iným charakterom, ktoré chceme priniesť nielen Rožňave, ale aj do širšieho regiónu. Na jednom z nich spolupracujeme aj s vaším portálom, a osobne sa na túto spoluprácu veľmi teším. Verím, že pôjde o niečo výnimočné a podnetné.
Čo pre vás osobne znamená tvoriť v Rožňave? Čím vás tento región inšpiruje – a čím by mohol inšpirovať celé Slovensko?
Keď sme v roku 1994 prišli do Rožňavy, netušili sme, aké náročné to bude. V našich hlavách to možno bolo myslené ako niečo dočasné, ale dnes môžem povedať, že Rožňava sa stala mojím domovom. Tvorba v tomto meste má pre mňa hlboký zmysel – nielen preto, že tu žijem, ale najmä preto, že viem, aký má naša práca dopad na ľudí okolo nás. Gemer je nesmierne inšpiratívny región. Vo všetkom. Kamkoľvek sa pozriete, odohráva sa tu niečo výnimočné – či už ide o prírodu, históriu, architektúru alebo o ľudí. Práve tí sú pre mňa najväčšou inšpiráciou – ich tvorivosť, vytrvalosť a odhodlanie zotrvať tu, aj keď to nie je jednoduché. Verím, že tento región má čo ponúknuť celému Slovensku. Má svoj špecifický rytmus, autentickosť a obrovský potenciál, ktorý sa vďaka ľuďom, ktorí tu pôsobia využíva. A je úžasné sledovať, že aj samotné mesto sa posúva vpred – veľkými, postupnými krokmi.
Záver
Rozhovor s Róbertom Kobezdom odkrýva problémy regionálnych kultúrnych subjektov na Slovensku. Divadlo Actores pokračuje vo svojej činnosti napriek opakovanému nezískaniu podpory z FPU a systémovým problémom v rozdeľovaní grantov. Jeho slová o potrebe transparentnejšieho systému a vízia kultúry ako spoločného priestoru sú výzvou pre celú kultúrnu obec.
Ďakujeme Róbertovi Kobezdovi za otvorený rozhovor o výzvach divadla Actores. Prajeme úspešnú realizáciu plánovaných projektov a tešíme sa na pripravovanú spoluprácu.
